Divoká hudba bičovala ľudské zmysly. Ináč pokojné údolie lemované stáročnými zelenými obrami a mäkkým machom sa zmenilo na nepoznanie. Ani hlahol s vtáčieho hrdla nebolo počuť, ani poryv vetra nepohol obrov. Keby mali tváre, keby dokázali hovoriť, či keby snáď ľudia dokázali načúvať azda by počuli tú veľkú obžalobu na človeka, človeka čo sa považuje za pána tvorstva. Na lúke sa to hemžilo všetkými možnými aj nemožnými výtvormi. Ak by ich aspoň na sekundu zhliadlo ľudské oko , zošalelo by od strachu. Vrhali sa na ľudí, viseli im okolo hrdiel, priživovali sa z ich enegií a šepkali a šepkali. No aj keď ľudské oko bolo slepé, šepkaniu bolo dopriate sluchu.
Sedel opodiaľ na koberci zo zeleného machu. Sedel a pozoroval, s tupým výrazom na poblednutej tvári. Jeho priatelia sa vlnili v divokých rytmoch hudby. Zavreté oči, len telá sa im neprirodzene natriasali. Kde bola tá harmónia ktorú všetci hľadali, kde je tá láska ktorú chceli dávať? Skončili v opojení drogy. Často na to myslel v posledných dňoch. Neprestajné otázky neustále zamestnávali jeho myseľ. Chcel život, hľadal ho, nepokojná túžba neustále poháňala jeho dušu. Hľadal, ale čo? Bridil sa mu ten tuctový život a svet založený na pôžitkárstve všetkého druhu a neustálych túžob a vášní niečo mať. Tak hľadal. Hľadal to čo by mu dalo smer, cieľ, nie denno dennú zdrvujúcu nudu stereotipu , ktorý do štipky kosti nenávidel. Miloval prírodu a všetko čisté a zároveň preklínal svet. Pozlátko všade kde sa len pozrieš nič tu nie je ozajstné. Mal toho dosť. Rozhodol sa skončiť s divokými večierkami s drogami a pochybným kamarátstvom. Vedel, že ho to ničí, cítil to v každej bunke svojho tela ktorá kričala ba priam vrieskal o pomoc. V hlave mal prievan. Pripadala mu veľká a ťažká ako prezretý melón len explodovať. Odtrhol zrak od ľudí ktorí sa ako v extáze preplietali pomedzi seba alebo spolu a pohliadol do ruky. Malý skrčený papierik už celkom prepotený od jeho rúk sa na neho zoširoka usmial. Darček od kamaráta. Nechcel ho vziať, chcel sa ho vzdať, zahodiť a nikdy už nikdy to nezobrať do rúk. Hodnú chvíľu medzi sebou bojovali. Už, už si myslel, že vyhral ale...
Telo sa mu začalo chvieť a neurčitý pocit tlaku narastal. Neznášal tento stav. Kdesi v hĺbke duše vedel, že tadeto cesta nevedie, no na druhej strane nemohol odolať pocitu z toho kedysi maximálneho uvolnenia ktorý kedysi mal. Áno kedysi. Teraz to bolo iné. Tak ako bola pre neho krutá realita, zrazu už nepoznal rozdiel. Plietlo sa mu všetko. Pocity ,vety, slová. Už si nebol istý ani vlastnými myšlienkami. Preto chcel prestať a ešte posledný krát sa pokúsiť pozrieť na život a svet s čistou hlavou. Ale až potom, ešte jednu dávku si dá , veď ho to po toľkých pokusoch nezabije, a potom prisahal sám sebe, že táto je naposledy. Ani netušil akú vyriekol pravdu........
Z diaľky mu zneli divoké rytmy, ktoré v sekunde prehlušil tlkot jeho vlastného srdca. Bol tak silný, že prehlušil všetko ostatné. Tlak v hlave narastal a rozšíril sa po celom tele. Zacítil príšerný strach. Z hrude mu vyvrela bolesť, lapal po dychu a pokúšal sa kričať. No jeho hrdlo nevydalo ani hláska. Aj keby reval ako zviera nik by ho nepočul. Myšlienky mu pracovali rýchlosťou blesku. Čo sa to deje, ja nechcem nie , ja som chcel šancu........
Zomieral, vedel to, obklopený ľuďmi a predsa sám. S najväčším úsilím akého bol schopný, sa pokúsil privolať pomoc. Podarilo sa mu zachytiť rukáv okoloidúceho a potom nastala desivá studená tma.
Komentáre
Otázka
Veľmi dobre napísané...