O Pravde, o Svetle , o živote.....no o ná nás

 

Leto odchádza , jeseň sa blíži a tak v rámci jesenných depkovitých stavov sa začnem zamýšľať nad ........napríklad ...........alkoholom. V septembri konkrétne piateho tu máme deň abstinentov.  Podľa štatistík má u nás problém s alkohol každý tretí Slovák, a to buď osobný alebo rodinný. Mám 52 ročného priateľa ktorý absolvoval protialkoholickú liečbu, a úspešne abstinuje už 10mesiacov. Pre niekoho málo, pre ľudí závislých pekný čas.  Chodí si svetom viditeľne zmenený, upravený a takmer vždy má dobrú náladu a úsmev na tvári i v očiach a to ešte nepíšem o jeho zmenenom zovňajšku. Vyzerá tak nejako mladšie , zdravšie........

Dovolil mi zverejnenie jeho alkoholického ,,životopisu“, taktiež jeho postrehy , úvahy a úlohy ktoré tvorili časť jeho liečenia. Nazvala som ho ,, Denník alkoholika „. Kiež tieto stránky poslúžia ako memento alebo dodajú odvahu tým ,ktorí sa zmietajú v objatí chobotničky zvanej alkohol a úspešne podporujú odumieranie svojich mozgových buniek .

 

 

 

 

Prvý kontakt s alkoholom som mal v 16 rokoch, bolo to len tak z recesie ,, kto by to povedal ako to skončí J „ Keď som mal 18 popíjal som s kamarátmi v miestnej krčme alebo na zábavách. Príležitosť sa vlastne našla vždy... Prvé ,,okno“ ma navštívilo keď som zapíjal povolávací rozkaz v devätnástke. Vojenčinu som si odslúžil v Čechách tam som si navykol ako inak na pivo, a 1-2 krát do mesiaca sa mi z neho podarilo úspešne opiť. Po vojenčine som po práci chodil na pivo takmer denne . Pomaly sa mi z toho stával akýsi rituál, no kto by v tom niečo hľadal... V 23 som si kúpil auto a na čas som piť prestal. V 25 som sa oženil, a  po troch rokoch manželstva, keď som nezvládal riešiť rodinné problémy som sa opäť vrátil k môjmu starému kamošovi alkoholu. V 32 som sa rozviedol a svoj alkoholizmus som mal pod kontrolou, po pravde len som sa tak tváril . O rok na to som znovu zavítal do zväzku manželského a kdeže ani tu to nijako zvlášť neklapalo , čoraz častejšie som sa opíjal. Keď mi 49 rokov zaklepalo na dvere začal som si uvedomovať že to svoje pitie prestávam ovládať. Z okien sa stali ,,výklady“ , nezniesol som toľko ako kedysi a poopičné rána nestáli za nič. Áno skúšal som prestať, veľakrát.....ale viac ako týždeň sa mi nepodarilo. Začal som byť z toho čoraz nervóznejší, podráždenejší , niekedy priam zúfalý. Do roboty som chodil nasilu a dennodenná únava sa stala mojou každodennou nevítanou spoločníčkou.   Moje sociálne, pracovné aj rodinné postavenie sa rútilo úžasným tempom do rozkladu. Dva roky som sa zmietal medzi oknami a sľubmi samému sebe , že s tým idem niečo robiť. Odvahu som nabral až keď mi ťuklo 51. A tak som sa jedného odporného poopičného rána, kedy mi v hlave búchalo asi tisíc permoníkov a v žalúdku surfovali žaby alebo nejaká podobná háveď vybral za odborníkom po radu . navštívil som protialkoholickú poradňu a vyzbrojený radami lekára som si kráčal domov s odhodlaním bojovať a zvíťaziť......... Vydržal som 7 týždňov.......... potom som sa znovu napil, opil inak povedané ožral ako prasa. Keď som sa z toho prebral, so sklopenými ušami a výčitkami svedomia obrovskými ako Vysoké Tatry som sa po porade s lekárom rozhodol absolvovať ústavné liečenie. Hnusil som sa sám sebe a tak som začal......................